Deň pred štátnym sviatkom sme si na Spojenej škole Kollárova 17, Sečovce pripomenuli 80. výročie ukončenia druhej svetovej vojny v Európe.
Žiaci dostali úlohu z dejepisu spracovať spomienky svojich predkov na druhú svetovú vojnu. Pri ich čítaní sa mi tisli slzy do očí, čo všetko títo ľudia zažili. Cieľom projektu bolo spracovanie histórie rodín našich žiakov v čase najhroznejšieho konfliktu v ľudských dejinách. Zozbierali sme viac ako 100 ľudských príbehov. Žiaľ, nie všetky skončili šťastne.
V školskom rozhlase B. Marcinová a A. Madárová čítali úryvky niektorých z nich. D. Fedorčáková, J. Longová, T. Kmec a D. Kažimír prezentovali príbehy regionálnej histórie pred žiakmi a učiteľmi školy.
Symbolickou minútou ticha sme si uctili obete druhej svetovej vojny.
„Mŕtvy nie je ten, kto je v hrobe,
mŕtvy je ten, kto zabudol na hrôzy vojny,
kto dovolí, aby vznikla nová vojna.“
SPOMIENKY PREDKOV NAŠICH ŽIAKOV NA DRUHÚ SVETOVÚ VOJNU
Tieto spomienky mojej starkej sú silným svedectvom o odvahe, vytrvalosti a bolesti, ktorú vojna priniesla mnohým rodinám. Sú zároveň pripomienkou toho, aké dôležité je uchovávať a zdieľať osobné príbehy, ktoré tvoria našu spoločnú históriu.
Vojna mohla pradedkovi a prababke vziať takmer všetko, ale nikdy neporazila ich duchovnú silu. Aj v najťažších časoch si zachovali svoju vieru v lásku, v rodinu a v dobro ľudí. Ich statočnosť nebola len o prežití, ale aj o tom, ako nezlomne zostali verní svojim hodnotám. Sú to moji hrdinovia.
Aj keď v dedine nezostal po vojne kráter ani ruiny ako inde, ľudia v Michaľanoch nosili jazvy vo svojich srdciach. Každý mal niekoho, kto sa nevrátil alebo prišiel domov iný. Babka vždy hovorila: „Domy sa dajú opraviť, duše nie.“
Keď sa v roku 1945 konečne vrátil do Porostova, nebol to už ten istý Viktor. Mal drevenú protézu namiesto nohy, jazvy na tele aj na duši. Vychudnutý, so sivými vlasmi, no v očiach stále žiaril oheň. Jeho žena Mária ho nespoznala – až keď prehovoril jej menom a ona sa za ním rozbehla a objala ho. Kým nezomrel, tak každý rok v novembri, keď Porostov zahalila hmla a lístie šušťalo pod nohami, si Viktor sadol na lavičku pred dielňou, zapálil sviečku a dlho sa díval do diaľky. Spomínal. Nie pre slávu, ale preto, aby nezabudol. Aby nezabudla ani dedina.
Nie raz bežala mama aj so svojimi súrodencami cez terajšiu Zemplínsku šíravu, kde predtým boli polia a provizórne letisko bez pristávacej dráhy, ktoré využívali Nemci na útok proti Poľsku. Utekali do Vihorlatských vrchov, kde sa v lese ukrývali pred nemeckými útokmi a bombardovaním.
Na jeseň 1944 museli muži z Nižného Žipova vykonávať výkopové práce v okolí Kuzmíc. Každý deň bolo povolaných približne 30 mužov, ktorí kopali zákopy a obranné línie pre nemeckú armádu. Pracovali v ťažkých podmienkach, bez dostatočného jedla a odpočinku.
Som veľmi rada, že môj pradedko aj babka ešte stále žijú. Prostredníctvom ich spomienok som si uvedomila, aké zverstvá sa diali počas druhej svetovej vojny v Klokočove aj v okolitých lesoch. Takisto následky, ktoré vojna zanechala. Ako poznačila životy rodín, ktorým zahynuli príbuzní. Museli začať od nuly. Som presvedčená, že vojna v nich zanechala nezabudnuteľnú stopu až do konca ich života. Som Bohu vďačná, že som nežila v tej dobe plnej strachu, bolesti, utrpenia, hladu a odriekania.
Praprababka mala to šťastie, že dostala priepustku, ale musela sa vrátiť späť do továrne aj do tábora. Priepustka sa dodnes zachovala, máme ju doma. Praprababka sa už do pracovného tábora nevrátila. Do konca vojny sa skrývala. Keď sa po vojne vrátila domov, bola veľmi vychudnutá. Vážila niečo okolo 40 kíl. Praprababka preto prežila, že bola počas detstva dobre živená, tak si to vysvetľovala, ale podľa mňa mala veľké šťastie, že to všetko prežila.
V marci 1945 oslobodili Liptovský Hrádok sovietske jednotky. Ester vyšla zo stodoly a po prvýkrát po mesiacoch zhlboka vdýchla studený, ale slobodný vzduch. O dvadsať rokov neskôr napísala list rodine Šulíkovcov z Izraela: „Nezachránili ste len naše životy – zachránili ste aj nádej.“
To Ňemci, Ňemci. A vypaľiľľi valal caly a začaľi od Vykukova. No a to vec toti Ňemci nas braľi het a kričeľi že gevek gevek. No a vec gu ranu po nas mac moja prišľi a hutoria: Už ňemame aňi chyžu, ňič, ľem co sme pobraľi do voza, ľen toto mame, šicko popadalo, bo to chyži dreveny buľi a to čerepy maľi na chyžoch abo slamu, rozumiš, ta to horelo. Vecka prišľi po nas, ta me išľi do Pľechocic, tam dajaku rodzinu mac maľi, ta me tam pošľi tak za koscel a tak daľej, taže tam sme byvaľi.
Vieš, keď dnes sedím v teplej kuchyni a pozerám, ako ti parí z hrnčeka čaj, ani sa mi nechce veriť, že som to všetko skutočne zažila. Bolo to, keď som mala asi desať rokov. Pamätám si, ako sme sa s mamou zobudili na výbuchy. Najprv sme si mysleli, že niekde padla búrka, ale to nebola búrka, to boli bomby. Otec už vtedy nebol doma – odviedli ho na front. Ani sme sa s ním poriadne nerozlúčili. Mama len stála pri bráne, dívala sa za ním a neplakala. Len stála. A ja som ešte bola malá, nerozumela som tomu.
Keď prešiel front, dedina bola vypálená. Mnoho ľudí stratilo úplne všetko. Spali, kde sa dalo – tí, čo mali známych, ktorých domy neboli vypálené, išli bývať k nim. Keď prišli Nemci, rodina mojej babky – konkrétne jej mamka a sestra – sa schovávali v skriniach, aby sa zachránili. Babka aj dedko mi rozprávali, že ich rodičia im neustále hovorili, že všade bolo blato, stále pršalo, front tu bol vyše mesiaca a všade zneli výbuchy a streľba. Určite na to nikto nemá príjemné spomienky, no môžeme sa len modliť, aby sa niečo také už nikdy nezopakovalo.
Keď vojská opustili dedinu a prababka sa vrátila k svojmu každodennému životu, už nikdy viac nevnímala vojnu len ako krvavý konflikt medzi armádami. Spoznala, že za každým uniformovaným človekom sa skrýva človek so svojím príbehom.
Vojna nebola len strašidelným zážitkom, ale aj lekciou, ktorú si z jej rozprávania pamätám dodnes – že aj v najtemnejších časoch je možné nájsť náznaky ľudskosti. A že aj počas vojny môže vzniknúť nečakané spojenie medzi ľuďmi, ktorí sa na prvý pohľad zdajú byť úplne odlišní.
Ta chtori maľi povoz dajaki, koňiki, ta nabaľiľi na voz, co mohľi, a išľi smerom ku Slanskému Novému Mestu, aľe väčšinou každi ucekal do ľesa, do horoch, darmo tam Ňemci buľi, každi še chraňil, jak znal. Ľudze, co maľi pivňici veľke, kriľi še po pivňicoch. Za potočikom vyrobiľi taku véľku pivňicu, že tam 60 ľudzi pošlo. Bo to bulo z opačnej strany, darmo jak kaťuša bila na Hejču, na verch bila.
Keď mi to všetko babka rozprávala, vždy povedala: „Vy sa máte dobre. Máte všetko, čo si prajete. A preto si musíte vážiť to, čo máte. Lebo nie vždy to bude tak.“ A ja som na to vždy myslel, keď som sa čudoval nad tým, že niekto frfle na maličkosti.
Babka so sestrou sa potom dohodli, že pomôžu partizánom, ktorí sa ukrývali v lesoch okolo Bačkova. Nosiť im potraviny a oblečenie bolo nebezpečné, ale vedeli, že tým zachránia životy. Susedia si navzájom požičiavali múku, zemiaky a olej, lebo jedla bolo málo a nikto nechcel, aby niekto ostal hladný. Hoci boli časy veľmi ťažké, babka a dedo sa nevzdali. Pomáhali svojej rodine i susedom a verili, že vojna raz skončí.
Počas jednej jarnej noci bol zranený nemeckými vojakmi. Aj napriek vážnemu zraneniu ramena odniesol svojho kamaráta, ktorý slabo dýchal, do niekoľko kilometrov vzdialenej chatky. Tam sa celé mesiace staral nielen o seba, ale aj o kamaráta, ktorého sa mu podarilo zachrániť. Po zotavení sa obaja vrátili do boja a bránili svoju vlasť až do samotného konca vojny.
Po takmer siedmich rokoch sa pradedko vrátil domov ako hrdina. Zdravý a šťastný, že opäť vidí svoju manželku, dcéru a syna, ktorého držal v náručí po prvýkrát.
Z kroniky vieme, že podľa rozprávania viacerých občanov v našej obci žil občan cigánskeho pôvodu Gejza Kováč, ktorý ako vojak Slovenskej armády prebehol na východnom fronte k Červenej armáde. Vrátil sa naspäť s Červenou armádou ako parašutista a bojoval po boku sovietskych vojakov proti Nemcom.
Muži boli v noci presunutí do dediny Smilno, kde celú noc zotrvali v stodole v modlitbe. Na druhý deň ráno im bola daná úloha – vykopať si hromadný hrob vedľa cintorína, kde mali byť zastrelení. O. Emila predviedli na veliteľstvo, kde bol podrobený výsluchu. Náhle sa vyšetrovanie prerušilo, pretože opäť volal prezident Tiso so slovami: „Pfarrer must weg!“ (Farár musí preč!). No môj prapradedko prejavil odvahu a odmietol odísť: „I mi povedali, že môžem už odísť, ale ja som povedal, že neodchádzam, lebo som neprišiel sám, ale so 65 mužmi, a preto buďto všetci, alebo nikto.“ „A podpíšete za nich záručný list?“ „Áno, podpíšem.“ „A viete, čo to znamená? Že ak sa čo i len najmenšie niečo stane v dedine, bez výsluchu budete zastrelený.“ A tak Emil Zorvan podpísal záručnú listinu, ktorou prevzal zodpovednosť za všetko, čo sa v budúcich mesiacoch v obci Čarno udeje. Toto bol len jeden z hrdinských činov, ktoré môj prapradedko vykonal. O. Emil sa počas vojny angažoval aj v citlivej židovskej otázke. Vybavoval výnimky pre Židov s odôvodnením, že sú hospodársky dôležití pre slovenskú ekonomiku, a teda nemôžu byť deportovaní do koncentračných táborov. Z prameňov sa dozvedáme, že viacerých pokrstil a vystavoval im krstné listy.
Keď dnes sedím s mojou babkou v tichu jej obývačky a počúvam jej hlas, ktorý mi rozpráva príbehy z čias druhej svetovej vojny, cítim, ako sa minulosť zrazu približuje. Babka sa narodila v roku 1944, len rok predtým, než vojna skončila. Sama si z toho obdobia nepamätá nič, no spomienky jej rodičov a staršieho brata sa stali aj jej súčasťou. A cez ňu aj mojou. Keď zatvorím oči, vidím tú krajinu – dedinské domy s vybitými oknami, polia plné blata a strachu, a rodinu, ktorá sa snaží prežiť deň za dňom. Cítim obrovský rešpekt a vďaku. Moja babka si vojnu nepamätá, ale nosí ju v sebe. A teraz ju nosím aj ja – cez jej slová, cez jej spomienky a cez jej silu.